Necitlivosť...

Čo s ľuďmi, ktorí ani nevedia, že deptajú? Že sa posmievajú tej vlastnosti, ktorú na sebe človek zmeniť nemôže, lebo by zmenil svoju prirodzenosť? Už som sa to párkrát pokúšala. Nejde to. Nedá sa zmeniť nasilu. A ona sa stále bude posmievať mojej výrečnosti. Áno – veľa a rada rozprávam, občas tak rýchlo, že ma ľudia nestačia vnímať. Nemôžem za to, neviem to inak. Od detstva som taká. Dokážem sa iba zháčiť, keď sa mi vysmejú, ale potom som už ozaj ticho. Už nemuknem, pretože ma to niekde vnútri bolí..

A ako sa rokmi pozorujem, stáva sa zo mňa zatíchnutý samotár, ktorý sa bojí otvoriť ústa, lebo.. koho by to predsa zaujímalo...

Nechutenstvo ...

Som hladná ale zároveň mi nechutí jesť. Nikdy som neverila, že sa dá schudnúť z nešťastnej lásky. Tak teda dá, môžem to potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Sama sebe sa čudujem, poznám sa, aký som maniak na sladkosti a ako schrúmem s radosťou všetko, čo sa mi dostane pod ruky. Nehovoriac o veľkostiach porcií. Vždy som zvládla drevorubačské porcie. A teraz? V reštike mám problém zvládnuť celý chod, čo mi dajú na tanier. Niekedy som z toho bola ešte hladná.

Už sa takto týram dobré dva mesiace.
Nerobím to schválne, psychika si to robí za mňa, či chcem, alebo nie. Začínam sa strácať, všetko oblečenie na mne visí ako také vrece.
Netvrdím, že som sa spočiatku netešila tomuto jedinému pozitívu zaláskovania. Áno, jasala som od radosti, pretože schudnúť mi bolo treba tak či tak. Teraz som však v koncoch. Telu chýba energia, vitamíny, živiny. Nejedávam takmer nič. Prečo? Jednoducho mi nechutí. Nemyslím na jedlo, zabúdam naň a aj keď si spomeniem, tak to tlačím do seba ako za trest a žalúdok pritom protestuje.
Netuším, čo sa to so mnou deje. Ešte som to nezažila a priznám sa, že nenormálne túžim po tom, aby sa mi vrátila chuť do jedla.

Stravujem sa nijak. Ani sa to stravovaním nazvať nedá. Dnes som napríklad zjedla za celý deň len jednu makovú buchtu, miniperník, jednu kocku tmavej čokolády a dve malé gumené cukríkové srandy. To je všetko. Až sa desím. Toto už nie je normálne a keď sa čoskoro nespamätám, budem mať na krku PPP. Pritom by ma nikdy v živote nenapadlo, že sa toto môže stať práve mne. Najväčšiemu jedákovi na svete.

Ešte že idú tie vianoce. To je prvý krát, čo sa teším z množstva jedla, ktoré ma čaká, dúfam, že sa čo to nalepí a znova sa dostanem do normálu. Že sa tá chuť jednoducho vráti...

Nejde to...

Mám chuť sa vyplakať, ale už ani to mi nejde. Som v úplnom stave zúfalstva. Asi som všetko posrala. Všetko. Nič nebude tak ako by som chcela. Najhoršie je však to, že už ani netuším, čo chcem. Neviem myslieť do budúcna. Chcem len obyčajné ľudské teplo, dobro a prítulnosť. Aspoň na teraz, na túto chvíľu. Trošku praobyčajnej lásky. Pre mňa. Len trošička lásky. Ja už to nezvládam. Áno, priznávam, som slabá, potrebujem oporu, a už ani nemám síl sa za to hanbiť. Nikdy zo mňa nebude typická feministka, ktorá sa snaží prebiť životom osamote s pomocou vlastných síl. Potrebujem muža. Pevného, silného, zodpovedného. Ja to asi inak neviem.
Nikdy som nemyslela, že na mňa samota takto doľahne.
Chcela som rozchod? Chcela. Tak, čo sa sťažujem?

Nič nie je tak ružové...

Nič, ale fakt vôbec nič nie je tak ružové, ako sa mi spočiatku zdalo. Ach :-((

Som hotová na cvokhaus.

Kamarátstvo s tým, ktorý ma už 6 rokov ľúbi je v prdeli. Práve preto. Chalan sa zbláznil. Po tom, čo som sa rozišla s partnerom mu zašibáva. Myslí si, že má teraz šancu a je hluchý voči všetkým slovám ktoré k nemu posielam a v ktorých ho presviedčam, že ozaj, ale ozaj tú šancu nemá. Je plný sebaľútosti.

Mám ho veľmi rada ale aj otravnosť môže nadobudnúť takú hodnotu, že to vyústi v averziu voči celej jeho osobe.

Môj, teraz už ex, sa mi zas po troch týždňoch zverí, že to až tak dobre nezvláda a že mu chýbam. Brnká mi na city, ale zatiaľ statočne odolávam. Stačí si predstaviť všetko to, čo ma pri ňom privádzalo do zúfalstva a hneď mi je lepšie. Musím si dať pozor, aby som sa neuchýlila k niečomu, čo by som neskôr ľutovala. Obaja. Veď aj mňa kvári samota... ale nie, takto nie... vytrvám.

Mám na krku dvoch chlapov, ktorí by sa na mňa vrhli, keby sa dalo. A ja čo? Ja myslím len a len na toho tretieho, ktorý o mojom fanatizme z jeho osoby ani len netuší. No paráda. Pekne som dopadla. Príbeh ako z nejakého trápneho puberťáckeho časáku. No fuj.

Tým väčšie fuj, že sa to týka práve mňa. Omnoho radšej by som si to teraz čítala ako nestranný pozorovateľ. Ale nie, to musí byť práve MOJE vnútro, čo je takto rozorvané..

Ja neskutočne milujem. Už takmer dva mesiace bez toho, aby tá intenzita aspoň trocha zoslabla. Fanaticky, úplne nezdravo, zbesilo. Maximálne nerozumne. Dosiaľ som takto fanaticky zaľúbená nikdy nebola, ale ak toto má byť to skutočné zaľúbenie, o ktorom sa píšu všetky romány, tak ďakujem, neprosím... Zbavte ma toho niekto. Pomooc. A čo najrýchlejšie.

Rozchod...

...mám ho za sebou. Nechápem samu seba, nechápem že to prebehlo hladko a bez jedinej slzy. Že sme si toľko krásneho povedali. Že aj napriek rozchodu stále zostávame v kontakte. Že sme si to obaja načasovali tak, aby sme to zvládli. Aby to nikoho z nás nezranilo. A aby bol každý na to akurátne pripravený.

Mám teraz neuveriteľnú ľahkosť v duši..

Prišla som o partnera, o neskutočné hádky a nezmyselné privlastňovanie. Zrušili sme to, ničilo to oboch. Padol nám obom balvan zo srdca. A ako v ňom uvoľnil miesto, našli sme tam krásne priateľstvo, ktoré sa krčilo a schovávalo celú tu dobu.

Hej, viem, znie to ako trápne klišé, však? Sama neverím a žasnem. Takýto nádherný rozchod... netušila som, že môže vôbec existovať...

Tak úžasne a ľahko mi už dávno nebolo.

Traja ...

Traja chlapi mi búrajú môj život, môj pokojný stereotyp.

Jeden, do ktorého som zbláznená a vďaka ktorému lietam po uliciach ako pierko, myseľ mam ľahkú a nadnesenú...

Druhý, ktorý je ešte stále oficiálne môj a kvôli ktorému už rok prežívam ťažké depky a aj tak sa nie som schopná rozísť, lebo ho mám predsa len rada. Zvyk je silná vec...

A tretí, ktorý sa mi po toľkých rokoch prizná že ma ľúbi a ľúbil celú tú dobu a ktorého mám veľmi rada, ktorého vnímam IBA ako výborného kamaráta...

A čo teraz? S nimi? S nimi troma? Neviem...Doparoma...

Aaaaaach...

Ja som nenormálne zaľúbená.
Prišlo to nečakane. Nejaký skrat v mozgu – hups, a je to tu. Zrazu mi drbne v bedni. Bez upozornenia. Bláznivo. Nerozumne.
Typické príznaky, ktoré mi desivo pripomínajú, že ak s tým neprestanem, nedoštudujem. Nie som schopná na nič myslieť, len naňho. Nie som schopná nič robiť. A je mi to jedno. Proste som prerušila všetok svoj doterajší sled života. Dočasne, kým ma to prehnané zaľúbenie neprejde. Ale kedy? Prejde ma to? A ak aj áno, bude neskoro, ja si tento krát nemôžem dovoliť zaháľať v robote...
A čo robím celé dni? Buď s ním mám nonstop PPS, čo je väčšinu dňa, alebo potom po večeroch a v noci čumím na jeho fotky stále dookola a stále dookola, dookola... Ako sprostá pubertiačka. Ale neviem to ovládnuť aj keď si veľmi dobre uvedomujem absurdnosť tejto situácie.
Som ako aprílové počasie, vznášam sa k oblakom od šťastia v jednu chvíľu, v druhú ma zas prepadnú ťažké depresie a zúfam si...
Posledné dni som prekonzultovala všetko s Ank. Už ma bolia prsty z toľkého ťukania do kláves.
(Ach, ja internetové dieťa. Zaľúbenie cez klávesy... aj riešenie s najlepšou priateľkou cez klávesy... ako ľahko internet prekonáva tie kilometre, koľké sme vzdialení... stále nad tým žasnem)

Som nevyliečiteľne zaľúbená. Je to krásny pocit.
Aj keď mi rozum velí, že je to hlúposť a zaľúbenie v dnešnej dobe je nebezpečnou záležitosťou. A hlavne takéto - internetové. Cez písmenká...

Neviem si pomôcť a netuším ako dlho ma bude prenasledovať tento krásny pocit. Chcem si ho udržať, aspoň chvíľku.

No doparoma ...

Môj najlepší priateľ je do mňa zaľúbený 6 rokov.

Moje zvieratko, môj brat, moje všetko možné len nie potencionálny partner. Jediný chlap, ktorý vie o mne takmer všetko, dokonca možno viac než môj skutočný partner.

Keď som čítavala časté polemiky o tom, či môže existovať priateľstvo medzi opačnými pohlaviami bez toho, aby sa to zvrtlo v niečo hlbšie , vždy som si pomyslela svoje – môže.

Nemôže!! Doparoma... Dnes som s ním mala dlhú vyčerpávajúcu debatu, ktorú neviem, či niekedy predýcham. Už sa k nemu nedokážem správať tak ako doteraz, pretože mu tým budem ubližovať. Doteraz som tak síce konala, ale nevedome. Odteraz by to už bolo vedome.

Priateľstvo v prdeli.

Vzťah s partnerom tiež v prdeli.

Ja som totálne v prdeli....

Všetko sa ...

Mám v kýbli zub. Všetko sa serie. Moja odhodlanosť (čo sa týka práce a povinností) je na bode mrazu a ešte, aby to nestačilo, som to zaklincovala vínom. Nepáči sa mi to. Som už na tom moc zle, keď si sama otvorím víno a sama sa ho rozhodnem vyľogať. Len tak. A je mi všetko jedno.
Zaháňať žiaľ alkoholom je to najhoršie, čo môžem urobiť!!!!!

Hovno som dnes spravila, mám zo seba depku. Ako inak, vždy takto večer. Ľahnem si spať s presvedčením, že nový deň začnem lepšie. Ale hovno.
A ešte som si aj zničila škrabku na zeleninu. To je tak, keď nemám vývrtku a skúšam fľašu otvoriť ledačím :(
Grrrrr

Zub ma bolí jak ďas. Asi mám pod plombou kaz a ani nemám kedy navštíviť zubárku. Už mám toho plné zuby. Doslova.
Grrrrr

Tento blog pôsobí ohromne negativisticky. Nemôže ani inak, keď som mu prisúdila mr. Hydea. Doktorko Jekyll sa vyškiera na mojom oficiálnom blogu. Tam sa Hyde neodváži. Stačí pomyslenie, že to čítajú všetci počnúc frajerom, rodičmi, jeho rodičmi, bývalými spolužiakmi a kto vie kým ešte. Ani len tušiť nechcem.
Grrrrr

A ešte mi je zle. A to som vypila len polku fľaše. Čo s druhou? Vyšmarím ju von oknom!!!! Nemám rada odležané víno.
Grrrrr

Do šľaka, mám obdobie ovulácie. Aj by som si zasexovala, ale nemám s kým a s frajerom nechcem. Chovám sa ako nejaké zvieratko a vôbec nie človek. Celý mesiac o sebe pochybujem, či nie som napokon frigidná, či som vôbec normálna, keď mi nechutí sex. A potom prídu 2-3 dni, kedy som nadržaná ako *** a keď to skontrolujem v kalendári, je mi to jasné – ovulácia. Príroda je sviňa. Dobre si to zariadila. Hormóny robia s telom čo len chcú a moje vedomie sa z toho môže aj po***, nič nepomôže. Som z toho na depku. Už je to takmer rok, čo sa mi vzťah s frajerom stále len serie a serie. Koľko krát som si už povedala, že sa musím rozísť. Ale nemám odvahu. Veď to je smiešne.
Grrrrr

Fuj, ale som vugárna. Hanba mi. Idem spať. Nemá zmysel písať bludy, keď som opitá.

Ja neviem čo so sebou...

Potrebujem vybehnúť niekam mimo civilizáciu!!!! Strašne, neodkladne a zúfalo!!!!!!!!!!! Sedím a nariekam, slzy mi tečú, ale akési utlačované, dusené. Potrebujem nahlas kričať, revať, vrieskať. uvoľniť napätie. vydať zo seba maximum decibelov.
Som v čudnom duševnom rozpoložení. Ani neviem prečo som tak vykoľajená. Asi to spôsobilo to objatie. Uvoľnilo vo mne čosi, čo sa snažilo na dlhšiu dobu ukryť a teraz len revem a revem.
Dnes som sa stretla s jedným Človekom. Už dlhšie mi písal správy aj sms-ky a smerovalo to stále viac a viac k stretnutiu osobnému. Mala som z neho vždy zvláštny pocit, prečo sa zaujíma o mňa. Mala som z toho určité výčitky svedomia. Predsa len, ja sama seba nemám rada a mám o sebe milión pochybností. Občas sa až neznášam. Vzťah s mojím priateľom sa mi rúti do záhuby, aj to si myslím, že mám na svedomí ja. Stretnutiu so psychológom sa asi čoskoro nevyhnem. Je to so mnou čoraz horšie.
A zrazu sa zjaví na scéne Č a chce sa so mnou stretnúť. Píše mi pred tým správy, ktoré ma sebecky tešia a hladia na duši, zároveň však zneisťujú. Túžim podvedome po tom, aby si našiel iný objekt nie mňa. Veď ja nie som hodná jeho pozornosti.
Ale stane sa.
Stretli sme sa. Vďaka zápche na diaľnici meškal a a ja som každou minútou čakania navyše prežívala hrozné muky – tréma stále väčšia a väčšia, ako vždy, keď ma čaká niečo nové a čakanie sa naťahuje. Nehovoriac o stretnutí s človekom, ktorého si vážim.
Stretli sme sa. Trošku nervozity asi na oboch stranách. Konverzácia však prebehla v poriadku. Nakoniec som sa ukľudnila a začala cítiť príjemne. Priam až bezpečne a pokojne. Och, ako dobre mi bolo.
Keď sme sa lúčili, objal ma. Silno, tuho. Objatie trvalo aspoň minútu dve. A pritom sa mi to vôbec nezdalo ako večnosť. Bolo to krásne. Objatia ma vždy dostanú. A potom o čosi neskôr, v súkromí, spustia potoky sĺz, ktorým predchádza množstvo nahromadených emócii. Čo všetko mi pripomenie moju realitu a nespokojnosť s ňou.
Koľko objatí denne potrebuje človek, aby bol duševne zdravý?
Potrebovala by som terapiu objatiami. Akútne. Tak ako aj pred troma rokmi, keď som sa dala dokopy s mojím priateľom. Vtedy som bola psychicky na dne, nehovoriac o tom, že objatie som nepoznala. Možno to znie neuveriteľne, ale dovtedy som nebola objímaná nikým v živote. Rodičia... hmm, to je iná kapitola... o tom možno inokedy.....
Akútne potrebujem terapiu objatím.
Cítiť niekoho lásku. Takú ľudskú, normálnu lásku. Pozornosť. Vedieť, že ma niekto registruje a má ma rád, aj napriek tomu, aká som hrozná.
Potebujeeeem!!!!!!!!!!!!!!!!!
Z dnešného stretnutia by som sa mala radovať. A aj sa. Radujem. Prečo ale nariekam?

Prečo ma vždy najviac dostanú práve objatia od ľudí, ktorí sú vekom už pomaly na to, aby boli mojimi otcami???? Že by mi chýbalo práve to? Ďalších troch podobných ľudí by som mohla menovať. Za ich objatie by som dala čokoľvek. Keby to len tušili.

Och, Ank moja drahá, prečo len nie sme spolu? Poďme niekam mimo civilizáciu, do poľa si zarevať. Zaryčať. Vykričať hrdlo do zachrípnutia. A potom s rehotom symbolicky utekať preč, až nám nebudú sily stačiť. Potom sa zastavíme, budeme predychávať a obzerať sa späť a spomínať na to čudné zviera, čo nás raz dávno vyplašilo a našu paranoju, že to má na svedomí JM.

Ja chcem. Ten pocit. Ako nám vtedy bolo dobre a bezstarostne. Hrôza, aká som len odporne sentimentálna. Ale nepomôžem si. Prečo do čerta stále revem???

Aj by som kričala ...

Mám občas určité emócie, ktoré chcem vykričať do sveta. Emócie, s ktorými si neviem rady, dúfajúc, že svet mi nejako pomôže, poradí. Svojím cudzím nezaujatým pohľadom. Množstvo z emócií je však takých, ktoré si nemôžem dovoliť vysloviť. O ktorých nechcem, aby hockto z môjho okolia, kto ma pozná, vedel. A že by vedel, že som to ja.
Sprostá som. Založila som si tento blog, aby som uvoľnila emóciám a pritom nemôžem. Čo ešte pre Krista Pána chcem??? Trápi ma paranoidný pocit, že ma raz ktosi odhalí, že som príliš priehľadná a že napokon spozná, kto sa v skutočnosti skrýva vo svištej nore. A že to „raz“ už možno aj nastalo.
A tak priechod mojich pocitov zostal uzamknutý. Z čoho ma ide rozhodiť :((((
Zbláznim sa z toho :( Na prd mi bol tento blog, keď sa ani tu neviem odvážiť :(

Fakt zlé ...

Nebaví ma sex. Nemám z neho žiadne potešnie. Už som na tom asi fakt zle ...

Odstreliť a spopolniť.

Amen.

Znova sa neznášam ...

Frázovitosť neobľubujem, ale ja naozaj neviem, čo ďalej so sebou v tomto čudnom živote. Vonku leje, počasie na nič a ja sa tiež cítim nanič, lebo ma opantala deprimujúca nálada v ktorej neviem čo so sebou. A aj keď viem, že čochvíľa pominie, cítim sa na prd.

Keby som sa dostala aspoň na rázcestie čohosi. To by som však musela najprv kráčať po ceste. Ja však momentálne nie som na žiadnej ceste, ani nikam nekráčam. Také „vákuovno“ ma ovláda. Možno by som aj chcela, či vedela ... prečo len to premýšľanie tak bolí a radšej schovávam hlavu do piesku?

Občas závidím ľuďom so snami, predsavzatiami za ktorými sa ženú. Poznám ľudí, ktorí na základnej škole, ešte ako deti, vedeli čo chcú. Ja som to nevedela.

Preto som šla na gymnázium s nádejou, že dospejem a prídem na to. Neprišla. Šla som na vysokú školu v odbore, ktorý mi bol úple neznámy, v ktorom sa nepohyboval nikto v mojom okolí, ani rodina. Išla som tam na drzovku, však skúsim, nie? Nevedela som, do čoho idem ale bola som spokojná.

Dlho sa mi darilo, potom prestalo. Po 3 rokoch štúdia mi došlo, že asi nie som na správnom mieste. Chcela som byť výnimočnou, no ostala som priemernou. Občas mám pocit, že podpriemernou. Môj talent nestačí dohnať mnohých naozaj dobrých. Stačí však na to aby som pracovala v tomto odbore a bola aspoň ako tak úspešná. No neviem či to chcem.

Najradšej by som si vyhodila podobné myšlienky z hlavy. Doštudujem. Viem. Ale neviem, čo ďalej. Nenapĺňa ma to.

Do čerta, mám sprostých 25 a stále netuším čo vlastne chcem.

Moja staršia sestra končila štúdium vysokej školy v čase, keď som bola stredoškoláčka. Keď bola v poslednom ročníku, zaprisahala sa, že nikdy nebude pracovať vo svojom odbore. Vtedy som len krútila hlavou a nechápala. Aj som ju ľutovala, načo to do četra študuje, keď to nemieni robiť. Nenapadlo ma, že za tie roky sa môže zmeniť názor i povaha.

A teraz som v rovnakej "kaši" ja. Rozum vraví nech neblbnem. Investovala som 6 rokov, mám v tom vzdelanie, čo iné mám robiť ak nie toto. A duša zas kričí: choď od toho, strháš sa, zničíš sa, nenapĺňa ťa to, stesuje ťa to... bež od toho preč ...

Peklo

Vonku 35 stupňov v tieni. Nedýchateľné. Dá sa len prežívať ale nie žiť. Sedieť a kúpať sa vo vlastnom pote, bez pohybu, ktorý by zaťažil organizmus ešte viac.

Zaujímavé, koľko ľudí miluje to peklo. Dobrovoľne sa ťahajú von a líhajú na deky. Škvariť, škvariť, škvariť... Čľapkajú sa v špinavej rieke, ktorej tretina objemu je už dávno v ovzduší. Aj prebrodiť sa dá.

Leto. Mám rada leto. Toto však nie je leto. Moje leto ale iní nenávidia. Nie je dosť teplo, nedá sa škvariť. Ja zas nenávidím to ich leto. Horúce peklo.

Navrhujem zriadiť päť ročných období. Piate Peklo a Leto mi nechajte. Leto teplé, slnečné, s chladnými ránami a vlažnými večarmi. už dlho také nebolo.

Chcem.

Rozlietala sa mi radosť...

Som tak plná emócií, že určite nezaspím. Cítim sa, akoby som mala explodovať. A pocity nie a nie poukladať v hlave, zatriediť do správnych šuplíkov a hlavne – nechať vychladnúť.
Chodím hore dole po izbe ako besný pes, a premýšľam o mnohých veciach naraz, čo má účinok žiadny, neviem sa sústrediť ani na jedno. Preskakujem z jedného na druhé.

Cítim sa ako znovuzrodená. Neviem, či som naozaj tak stará ako sa cítim, ale po dnešnom stretnutí som si dušičku oblažila, po stretnutí s niekoľkými Ľuďmi to bola náplasť na moje osamotenie v nezvyčajnom koníčku. Nezvyčajnom z pohľadu ľudí, pri ktorých žijem deň čo deň a ktorí sa mi snažia infikovať do mysle pocit mojej nenormálnosti.
Je to impulz k tomu, aby som sa zamyslela nad tým, s akými ľuďmi žijem, alebo sú to len euforické pocity, ktoré si vyhradzujú právo trošku vo mne požiť a potom nenávratne uletieť preč?
Stále sa bojím nových vecí, nových zážitkov, čomu napomáha jedna agresívna, dobre utajená myšlienka v hĺbke duše a velí – nerob, nechoď, môžeš byť sklamaná, nevieš, čo ťa tam čaká, ustúp, radšej zotrvaj vo svojej istote rutiny. Nestojí však za to ten risk? A aj všetka nepríjemná nervozita predtým? Za ten úžasný blažený, či aký pocit?

Strach. Vždy ho mám. Zo všetkého nového.
Dnes sa mi podarilo ten strach premôcť. A stálo to za to.

Zima je ružová

Všetko robím naruby. V lete snívam o zime, v zime zas naopak.
Ach. Asi sa mi nikto ničím nezavďačí. ani len to počasie.

Ružové hrmenie počuť málokedy. Vie to len zima. V noci, v tme, v snehovej búrke. Poslednú zimu sa mi to podarilo v decembri. Hoc to mal na svedomí hlavobôľ, ktorý ma prebral z blúznivých snov. Bolo pol štvrtej ráno a na chodbe stále zneli hlasy študentov (živo diskutujúce o "strastiach" života).

Vyliezla som bosá na stôl a otvorila okná dokorán. Na internátoch je vždy zbytočne horúco. Kúria viac, než je milé. Paradoxy - bolesť hlavy a teplo ma vyhnali z postele. Také bežné, obyčajné nepohodlnosti. Aby som mohla stáť na parapete a celou svojou výškou zmestiac sa do okna, mohla pozerať do ružovej krajiny. Možno by nejaký fyzik vedel objasniť, prečo je občas obloha pri snežnej búrke ružová. Výlučne v noci. Ja si vždy pritom spomeniem na moju Ank. Ona ma na to upozornila prvá.

A tak som sa zahľadela a zaspomínala na mnohé veci, čo sa už nikdy nezopakujú. Ank mi neschádzala z mysle. Občas zahrmelo. Tak snehovo. Padal sneh a mňa mrazilo. Čím viac zimomriavok, tým mi bolo príjemnejšie. Odohrávalo sa mi v mysli jedno dèja´vu za druhým, za tretím... Milujem tie kratučké stotinky sekúnd, kedy mi prebleskne mysľou jeden príjemný pocit za druhým... Prestála by som celú noc pri okne. Únava sa po však napodiv dostavila.

Keď som ľahla do perín, zaspala som ako bábo. Po bolesti hlavy ani stopy.

Ráno už snehu nebolo.

V novom lese

Je čistý a číry ako v jeseni po daždi.
A možno len idem z jedného lesa do druhého, navlas podobného, len o tom ešte nemám zdanie.

Občas mám pocit, že "nevedieť" je najlepší dar, čo môžem dostať.

Vitajte na mojom vŕšku, v mojom brlohu. Som veľmi plachá, rýchlo sa dávam na útek. Nečakaných návštev sa bojím, tí so železnou trpezlivosťou však vedia, že raz aj ja skrotnem.
Neplašte ma, viem sa za to odvďačiť.

ja - svišť vrchovský (lat. marmota marmota)