Mám občas určité emócie, ktoré chcem vykričať do sveta. Emócie, s ktorými si neviem rady, dúfajúc, že svet mi nejako pomôže, poradí. Svojím cudzím nezaujatým pohľadom. Množstvo z emócií je však takých, ktoré si nemôžem dovoliť vysloviť. O ktorých nechcem, aby hockto z môjho okolia, kto ma pozná, vedel. A že by vedel, že som to ja.Sprostá som. Založila som si tento blog, aby som uvoľnila emóciám a pritom nemôžem. Čo ešte pre Krista Pána chcem??? Trápi ma paranoidný pocit, že ma raz ktosi odhalí, že som príliš priehľadná a že napokon spozná, kto sa v skutočnosti skrýva vo svištej nore. A že to „raz“ už možno aj nastalo.
A tak priechod mojich pocitov zostal uzamknutý. Z čoho ma ide rozhodiť :((((
Zbláznim sa z toho :( Na prd mi bol tento blog, keď sa ani tu neviem odvážiť :(
2 komentáre:
nebooj. aj ja som sa bala, pretoze som mala viackrat verejny blog. potom sa mi to prestalo pacit, ze si mozu vsetci citat vo mne a tak som si nakoniec vytvorila osobny blog. nik tam nechodi, iba ja. len treba vediet ako nato. a prestat sa bat,zeby ho niekto mohol najst,ked to je pravdebodonost 1 k milionu... :)
Izzie, ďakujem za povzbudenie :) Už si čo-to suším v šuflíčku, ale nie a nie zverejniť :)
Zverejnenie komentára