Nechutenstvo ...

Som hladná ale zároveň mi nechutí jesť. Nikdy som neverila, že sa dá schudnúť z nešťastnej lásky. Tak teda dá, môžem to potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Sama sebe sa čudujem, poznám sa, aký som maniak na sladkosti a ako schrúmem s radosťou všetko, čo sa mi dostane pod ruky. Nehovoriac o veľkostiach porcií. Vždy som zvládla drevorubačské porcie. A teraz? V reštike mám problém zvládnuť celý chod, čo mi dajú na tanier. Niekedy som z toho bola ešte hladná.

Už sa takto týram dobré dva mesiace.
Nerobím to schválne, psychika si to robí za mňa, či chcem, alebo nie. Začínam sa strácať, všetko oblečenie na mne visí ako také vrece.
Netvrdím, že som sa spočiatku netešila tomuto jedinému pozitívu zaláskovania. Áno, jasala som od radosti, pretože schudnúť mi bolo treba tak či tak. Teraz som však v koncoch. Telu chýba energia, vitamíny, živiny. Nejedávam takmer nič. Prečo? Jednoducho mi nechutí. Nemyslím na jedlo, zabúdam naň a aj keď si spomeniem, tak to tlačím do seba ako za trest a žalúdok pritom protestuje.
Netuším, čo sa to so mnou deje. Ešte som to nezažila a priznám sa, že nenormálne túžim po tom, aby sa mi vrátila chuť do jedla.

Stravujem sa nijak. Ani sa to stravovaním nazvať nedá. Dnes som napríklad zjedla za celý deň len jednu makovú buchtu, miniperník, jednu kocku tmavej čokolády a dve malé gumené cukríkové srandy. To je všetko. Až sa desím. Toto už nie je normálne a keď sa čoskoro nespamätám, budem mať na krku PPP. Pritom by ma nikdy v živote nenapadlo, že sa toto môže stať práve mne. Najväčšiemu jedákovi na svete.

Ešte že idú tie vianoce. To je prvý krát, čo sa teším z množstva jedla, ktoré ma čaká, dúfam, že sa čo to nalepí a znova sa dostanem do normálu. Že sa tá chuť jednoducho vráti...