Nič nie je tak ružové...

Nič, ale fakt vôbec nič nie je tak ružové, ako sa mi spočiatku zdalo. Ach :-((

Som hotová na cvokhaus.

Kamarátstvo s tým, ktorý ma už 6 rokov ľúbi je v prdeli. Práve preto. Chalan sa zbláznil. Po tom, čo som sa rozišla s partnerom mu zašibáva. Myslí si, že má teraz šancu a je hluchý voči všetkým slovám ktoré k nemu posielam a v ktorých ho presviedčam, že ozaj, ale ozaj tú šancu nemá. Je plný sebaľútosti.

Mám ho veľmi rada ale aj otravnosť môže nadobudnúť takú hodnotu, že to vyústi v averziu voči celej jeho osobe.

Môj, teraz už ex, sa mi zas po troch týždňoch zverí, že to až tak dobre nezvláda a že mu chýbam. Brnká mi na city, ale zatiaľ statočne odolávam. Stačí si predstaviť všetko to, čo ma pri ňom privádzalo do zúfalstva a hneď mi je lepšie. Musím si dať pozor, aby som sa neuchýlila k niečomu, čo by som neskôr ľutovala. Obaja. Veď aj mňa kvári samota... ale nie, takto nie... vytrvám.

Mám na krku dvoch chlapov, ktorí by sa na mňa vrhli, keby sa dalo. A ja čo? Ja myslím len a len na toho tretieho, ktorý o mojom fanatizme z jeho osoby ani len netuší. No paráda. Pekne som dopadla. Príbeh ako z nejakého trápneho puberťáckeho časáku. No fuj.

Tým väčšie fuj, že sa to týka práve mňa. Omnoho radšej by som si to teraz čítala ako nestranný pozorovateľ. Ale nie, to musí byť práve MOJE vnútro, čo je takto rozorvané..

Ja neskutočne milujem. Už takmer dva mesiace bez toho, aby tá intenzita aspoň trocha zoslabla. Fanaticky, úplne nezdravo, zbesilo. Maximálne nerozumne. Dosiaľ som takto fanaticky zaľúbená nikdy nebola, ale ak toto má byť to skutočné zaľúbenie, o ktorom sa píšu všetky romány, tak ďakujem, neprosím... Zbavte ma toho niekto. Pomooc. A čo najrýchlejšie.