Čo s ľuďmi, ktorí ani nevedia, že deptajú? Že sa posmievajú tej vlastnosti, ktorú na sebe človek zmeniť nemôže, lebo by zmenil svoju prirodzenosť? Už som sa to párkrát pokúšala. Nejde to. Nedá sa zmeniť nasilu. A ona sa stále bude posmievať mojej výrečnosti. Áno – veľa a rada rozprávam, občas tak rýchlo, že ma ľudia nestačia vnímať. Nemôžem za to, neviem to inak. Od detstva som taká. Dokážem sa iba zháčiť, keď sa mi vysmejú, ale potom som už ozaj ticho. Už nemuknem, pretože ma to niekde vnútri bolí..
A ako sa rokmi pozorujem, stáva sa zo mňa zatíchnutý samotár, ktorý sa bojí otvoriť ústa, lebo.. koho by to predsa zaujímalo...
2 komentáre:
hádam ani nie...... na blogu píšeš pekne plynulo, pomaly. :)
ja viem pisat viac ako rozpravat. resp. svoje pocity najlepsie vyjadrujem pisanim. niekedy vazne neviem vyslovit,co citim. vcera, pri jednej neprijemnej situacii, ktora postihla nas vztah, som v hlave dookola vravela odpoved, na otazku, ktoru mi kladol. a nie a nie ju vyslovit. nie a nie otvorit usta a vydat hlaska. neslo to. no nakoniec som sa musela premoct. avsak islo to moc tazko...
nuz, ale toto je uplne nieco ine ako tv pripad. ja som nedobrovolny samotar uz dlhe roky...
a neboj sa rozpravat. vazne verim, ze ta nieco taketo neodradi. su to len blbci, ti, co sa ti vysmeju. nezdrzuj sa pri takych.
Zverejnenie komentára