Necitlivosť...

Čo s ľuďmi, ktorí ani nevedia, že deptajú? Že sa posmievajú tej vlastnosti, ktorú na sebe človek zmeniť nemôže, lebo by zmenil svoju prirodzenosť? Už som sa to párkrát pokúšala. Nejde to. Nedá sa zmeniť nasilu. A ona sa stále bude posmievať mojej výrečnosti. Áno – veľa a rada rozprávam, občas tak rýchlo, že ma ľudia nestačia vnímať. Nemôžem za to, neviem to inak. Od detstva som taká. Dokážem sa iba zháčiť, keď sa mi vysmejú, ale potom som už ozaj ticho. Už nemuknem, pretože ma to niekde vnútri bolí..

A ako sa rokmi pozorujem, stáva sa zo mňa zatíchnutý samotár, ktorý sa bojí otvoriť ústa, lebo.. koho by to predsa zaujímalo...

Nechutenstvo ...

Som hladná ale zároveň mi nechutí jesť. Nikdy som neverila, že sa dá schudnúť z nešťastnej lásky. Tak teda dá, môžem to potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Sama sebe sa čudujem, poznám sa, aký som maniak na sladkosti a ako schrúmem s radosťou všetko, čo sa mi dostane pod ruky. Nehovoriac o veľkostiach porcií. Vždy som zvládla drevorubačské porcie. A teraz? V reštike mám problém zvládnuť celý chod, čo mi dajú na tanier. Niekedy som z toho bola ešte hladná.

Už sa takto týram dobré dva mesiace.
Nerobím to schválne, psychika si to robí za mňa, či chcem, alebo nie. Začínam sa strácať, všetko oblečenie na mne visí ako také vrece.
Netvrdím, že som sa spočiatku netešila tomuto jedinému pozitívu zaláskovania. Áno, jasala som od radosti, pretože schudnúť mi bolo treba tak či tak. Teraz som však v koncoch. Telu chýba energia, vitamíny, živiny. Nejedávam takmer nič. Prečo? Jednoducho mi nechutí. Nemyslím na jedlo, zabúdam naň a aj keď si spomeniem, tak to tlačím do seba ako za trest a žalúdok pritom protestuje.
Netuším, čo sa to so mnou deje. Ešte som to nezažila a priznám sa, že nenormálne túžim po tom, aby sa mi vrátila chuť do jedla.

Stravujem sa nijak. Ani sa to stravovaním nazvať nedá. Dnes som napríklad zjedla za celý deň len jednu makovú buchtu, miniperník, jednu kocku tmavej čokolády a dve malé gumené cukríkové srandy. To je všetko. Až sa desím. Toto už nie je normálne a keď sa čoskoro nespamätám, budem mať na krku PPP. Pritom by ma nikdy v živote nenapadlo, že sa toto môže stať práve mne. Najväčšiemu jedákovi na svete.

Ešte že idú tie vianoce. To je prvý krát, čo sa teším z množstva jedla, ktoré ma čaká, dúfam, že sa čo to nalepí a znova sa dostanem do normálu. Že sa tá chuť jednoducho vráti...

Nejde to...

Mám chuť sa vyplakať, ale už ani to mi nejde. Som v úplnom stave zúfalstva. Asi som všetko posrala. Všetko. Nič nebude tak ako by som chcela. Najhoršie je však to, že už ani netuším, čo chcem. Neviem myslieť do budúcna. Chcem len obyčajné ľudské teplo, dobro a prítulnosť. Aspoň na teraz, na túto chvíľu. Trošku praobyčajnej lásky. Pre mňa. Len trošička lásky. Ja už to nezvládam. Áno, priznávam, som slabá, potrebujem oporu, a už ani nemám síl sa za to hanbiť. Nikdy zo mňa nebude typická feministka, ktorá sa snaží prebiť životom osamote s pomocou vlastných síl. Potrebujem muža. Pevného, silného, zodpovedného. Ja to asi inak neviem.
Nikdy som nemyslela, že na mňa samota takto doľahne.
Chcela som rozchod? Chcela. Tak, čo sa sťažujem?

Nič nie je tak ružové...

Nič, ale fakt vôbec nič nie je tak ružové, ako sa mi spočiatku zdalo. Ach :-((

Som hotová na cvokhaus.

Kamarátstvo s tým, ktorý ma už 6 rokov ľúbi je v prdeli. Práve preto. Chalan sa zbláznil. Po tom, čo som sa rozišla s partnerom mu zašibáva. Myslí si, že má teraz šancu a je hluchý voči všetkým slovám ktoré k nemu posielam a v ktorých ho presviedčam, že ozaj, ale ozaj tú šancu nemá. Je plný sebaľútosti.

Mám ho veľmi rada ale aj otravnosť môže nadobudnúť takú hodnotu, že to vyústi v averziu voči celej jeho osobe.

Môj, teraz už ex, sa mi zas po troch týždňoch zverí, že to až tak dobre nezvláda a že mu chýbam. Brnká mi na city, ale zatiaľ statočne odolávam. Stačí si predstaviť všetko to, čo ma pri ňom privádzalo do zúfalstva a hneď mi je lepšie. Musím si dať pozor, aby som sa neuchýlila k niečomu, čo by som neskôr ľutovala. Obaja. Veď aj mňa kvári samota... ale nie, takto nie... vytrvám.

Mám na krku dvoch chlapov, ktorí by sa na mňa vrhli, keby sa dalo. A ja čo? Ja myslím len a len na toho tretieho, ktorý o mojom fanatizme z jeho osoby ani len netuší. No paráda. Pekne som dopadla. Príbeh ako z nejakého trápneho puberťáckeho časáku. No fuj.

Tým väčšie fuj, že sa to týka práve mňa. Omnoho radšej by som si to teraz čítala ako nestranný pozorovateľ. Ale nie, to musí byť práve MOJE vnútro, čo je takto rozorvané..

Ja neskutočne milujem. Už takmer dva mesiace bez toho, aby tá intenzita aspoň trocha zoslabla. Fanaticky, úplne nezdravo, zbesilo. Maximálne nerozumne. Dosiaľ som takto fanaticky zaľúbená nikdy nebola, ale ak toto má byť to skutočné zaľúbenie, o ktorom sa píšu všetky romány, tak ďakujem, neprosím... Zbavte ma toho niekto. Pomooc. A čo najrýchlejšie.