Stojím...

Som v kýbli. City roztrhané na drobné kúsky, už ich ani pozliepať neviem.

Opäť raz mám deň s aprílovým počasím v duši. Chvíľu si zúfam, chvíľu som zas radostná, môžem sa vyhovoriť na krámy, ale viem, že to nie je len tým.

Bývalý sa dnes vrátil do mesta. A ja som ho v slabej chvíľke poprosila, nech dôjde, nech ma objíme... sakra... týram samu seba...

A robota stále stojí. Koledujem si o vyhadzov zo školy. Už ani klamať nevládzem, všetkým na okolí tvrdím, že mám hotové toľko a toľko, a že sa mi darí... čo koho do toho, že sa mi v skutočnosti nedarí vôbec? A rodičov zas nechcem trápiť, tak ich klamem tiež. Vlastne neklamem, iba sa vyhýbam určitej stránke pravdy... kto by už len pochopil, že mi city do takej miery blokujú rozum, že ozaj nedokážem pracovať? A už sa mi nahromadilo súrnych povinností neúrekom... strácam v tom prehľad.

Takéto stavy som ešte nezažila. Viem, že som v kýbli, ale aj tak nič nerobím. Len sedím a pozerám do blba. A čas zázračne uteká 10 násobne rýchlejšie, než obvykle. Asi sa toho nahromadilo už príliš. To je ako s tým, keď človek zostane paralyzovane stáť uprostred cesty, keď sa naňho vyrúti auto, namiesto toho, aby utekal ďalej. Tak aj ja teraz takto stojím a neviem sa hnúť.