Príležitosti...

Moje zásoby lásky a pokoja sa míňajú, už sú pomaly na dne. Musím hlboko tápať ruku, kým ešte na nejaké naďabím. Tie zásoby, ktoré som si narobila doma cez Vianoce. Nikdy som si vianočné sviatky neužívala tak, ako tento rok. Po ťažkých mesiacoch zložitého rozchodu, po mnohých dňoch osamelosti a po obdobiach stále častejšieho zúfalstva z toho, že mi ani školské povinnosti nevychádzajú, som sa ponáhľala domov rýchlosťou svetla.

Na pár dní vypnúť myseľ, vyhodiť odtiaľ všetky starosti, ale hlavne v prítomnosti mojich blízkych a rodiny nemať kedy premýšľať nad ním... do ktorého som sa tak nezmyselne zamilovala.

Ukradla som si jeden filmový výrok, (Le Fabuleux destin d'Amélie Poulain) ktorý sa presne hodí na moju situáciu: „Príležitosti sú ako Tour de France - dlho na ne čakáte a keď sa dočkáte, sú hneď preč. V ten pravý čas musíte po nich bez rozmýšľania skočiť.“

Zvláštne, pripomínala som si ho ešte pred štartom, keď som mala všetky príležitosti pred sebou... ozaj stačilo len skočiť. Nezvládla som to však, asi som príliš dlho rozmýšľala... alebo mi len on nedal šancu... alebo som len nechcela veriť, že to „hneď preč“ bude ozaj tak rýchlo hneď preč... veľmi rýchlo...

Nemá už zmysel premýšľať nad doplneniami slovka „keby...“

Jeho priateľské objatia si uchovávam v pamäti ako tie najdrahšie poklady. Práve tie mi pomáhajú renovovať naštrbené nádeje a pripravovať sa na ďalšiu Tour de France, ktorá sa bude konať až o niekoľko mesiacov...