Rozchod...

...mám ho za sebou. Nechápem samu seba, nechápem že to prebehlo hladko a bez jedinej slzy. Že sme si toľko krásneho povedali. Že aj napriek rozchodu stále zostávame v kontakte. Že sme si to obaja načasovali tak, aby sme to zvládli. Aby to nikoho z nás nezranilo. A aby bol každý na to akurátne pripravený.

Mám teraz neuveriteľnú ľahkosť v duši..

Prišla som o partnera, o neskutočné hádky a nezmyselné privlastňovanie. Zrušili sme to, ničilo to oboch. Padol nám obom balvan zo srdca. A ako v ňom uvoľnil miesto, našli sme tam krásne priateľstvo, ktoré sa krčilo a schovávalo celú tu dobu.

Hej, viem, znie to ako trápne klišé, však? Sama neverím a žasnem. Takýto nádherný rozchod... netušila som, že môže vôbec existovať...

Tak úžasne a ľahko mi už dávno nebolo.

Traja ...

Traja chlapi mi búrajú môj život, môj pokojný stereotyp.

Jeden, do ktorého som zbláznená a vďaka ktorému lietam po uliciach ako pierko, myseľ mam ľahkú a nadnesenú...

Druhý, ktorý je ešte stále oficiálne môj a kvôli ktorému už rok prežívam ťažké depky a aj tak sa nie som schopná rozísť, lebo ho mám predsa len rada. Zvyk je silná vec...

A tretí, ktorý sa mi po toľkých rokoch prizná že ma ľúbi a ľúbil celú tú dobu a ktorého mám veľmi rada, ktorého vnímam IBA ako výborného kamaráta...

A čo teraz? S nimi? S nimi troma? Neviem...Doparoma...

Aaaaaach...

Ja som nenormálne zaľúbená.
Prišlo to nečakane. Nejaký skrat v mozgu – hups, a je to tu. Zrazu mi drbne v bedni. Bez upozornenia. Bláznivo. Nerozumne.
Typické príznaky, ktoré mi desivo pripomínajú, že ak s tým neprestanem, nedoštudujem. Nie som schopná na nič myslieť, len naňho. Nie som schopná nič robiť. A je mi to jedno. Proste som prerušila všetok svoj doterajší sled života. Dočasne, kým ma to prehnané zaľúbenie neprejde. Ale kedy? Prejde ma to? A ak aj áno, bude neskoro, ja si tento krát nemôžem dovoliť zaháľať v robote...
A čo robím celé dni? Buď s ním mám nonstop PPS, čo je väčšinu dňa, alebo potom po večeroch a v noci čumím na jeho fotky stále dookola a stále dookola, dookola... Ako sprostá pubertiačka. Ale neviem to ovládnuť aj keď si veľmi dobre uvedomujem absurdnosť tejto situácie.
Som ako aprílové počasie, vznášam sa k oblakom od šťastia v jednu chvíľu, v druhú ma zas prepadnú ťažké depresie a zúfam si...
Posledné dni som prekonzultovala všetko s Ank. Už ma bolia prsty z toľkého ťukania do kláves.
(Ach, ja internetové dieťa. Zaľúbenie cez klávesy... aj riešenie s najlepšou priateľkou cez klávesy... ako ľahko internet prekonáva tie kilometre, koľké sme vzdialení... stále nad tým žasnem)

Som nevyliečiteľne zaľúbená. Je to krásny pocit.
Aj keď mi rozum velí, že je to hlúposť a zaľúbenie v dnešnej dobe je nebezpečnou záležitosťou. A hlavne takéto - internetové. Cez písmenká...

Neviem si pomôcť a netuším ako dlho ma bude prenasledovať tento krásny pocit. Chcem si ho udržať, aspoň chvíľku.