Potrebujem vybehnúť niekam mimo civilizáciu!!!! Strašne, neodkladne a zúfalo!!!!!!!!!!! Sedím a nariekam, slzy mi tečú, ale akési utlačované, dusené. Potrebujem nahlas kričať, revať, vrieskať. uvoľniť napätie. vydať zo seba maximum decibelov.
Som v čudnom duševnom rozpoložení. Ani neviem prečo som tak vykoľajená. Asi to spôsobilo to objatie. Uvoľnilo vo mne čosi, čo sa snažilo na dlhšiu dobu ukryť a teraz len revem a revem.
Dnes som sa stretla s jedným Človekom. Už dlhšie mi písal správy aj sms-ky a smerovalo to stále viac a viac k stretnutiu osobnému. Mala som z neho vždy zvláštny pocit, prečo sa zaujíma o mňa. Mala som z toho určité výčitky svedomia. Predsa len, ja sama seba nemám rada a mám o sebe milión pochybností. Občas sa až neznášam. Vzťah s mojím priateľom sa mi rúti do záhuby, aj to si myslím, že mám na svedomí ja. Stretnutiu so psychológom sa asi čoskoro nevyhnem. Je to so mnou čoraz horšie.
A zrazu sa zjaví na scéne Č a chce sa so mnou stretnúť. Píše mi pred tým správy, ktoré ma sebecky tešia a hladia na duši, zároveň však zneisťujú. Túžim podvedome po tom, aby si našiel iný objekt nie mňa. Veď ja nie som hodná jeho pozornosti.
Ale stane sa.
Stretli sme sa. Vďaka zápche na diaľnici meškal a a ja som každou minútou čakania navyše prežívala hrozné muky – tréma stále väčšia a väčšia, ako vždy, keď ma čaká niečo nové a čakanie sa naťahuje. Nehovoriac o stretnutí s človekom, ktorého si vážim.
Stretli sme sa. Trošku nervozity asi na oboch stranách. Konverzácia však prebehla v poriadku. Nakoniec som sa ukľudnila a začala cítiť príjemne. Priam až bezpečne a pokojne. Och, ako dobre mi bolo.
Keď sme sa lúčili, objal ma. Silno, tuho. Objatie trvalo aspoň minútu dve. A pritom sa mi to vôbec nezdalo ako večnosť. Bolo to krásne. Objatia ma vždy dostanú. A potom o čosi neskôr, v súkromí, spustia potoky sĺz, ktorým predchádza množstvo nahromadených emócii. Čo všetko mi pripomenie moju realitu a nespokojnosť s ňou.
Koľko objatí denne potrebuje človek, aby bol duševne zdravý?
Potrebovala by som terapiu objatiami. Akútne. Tak ako aj pred troma rokmi, keď som sa dala dokopy s mojím priateľom. Vtedy som bola psychicky na dne, nehovoriac o tom, že objatie som nepoznala. Možno to znie neuveriteľne, ale dovtedy som nebola objímaná nikým v živote. Rodičia... hmm, to je iná kapitola... o tom možno inokedy.....
Akútne potrebujem terapiu objatím.
Cítiť niekoho lásku. Takú ľudskú, normálnu lásku. Pozornosť. Vedieť, že ma niekto registruje a má ma rád, aj napriek tomu, aká som hrozná.
Potebujeeeem!!!!!!!!!!!!!!!!!
Z dnešného stretnutia by som sa mala radovať. A aj sa. Radujem. Prečo ale nariekam?
Prečo ma vždy najviac dostanú práve objatia od ľudí, ktorí sú vekom už pomaly na to, aby boli mojimi otcami???? Že by mi chýbalo práve to? Ďalších troch podobných ľudí by som mohla menovať. Za ich objatie by som dala čokoľvek. Keby to len tušili.
Och, Ank moja drahá, prečo len nie sme spolu? Poďme niekam mimo civilizáciu, do poľa si zarevať. Zaryčať. Vykričať hrdlo do zachrípnutia. A potom s rehotom symbolicky utekať preč, až nám nebudú sily stačiť. Potom sa zastavíme, budeme predychávať a obzerať sa späť a spomínať na to čudné zviera, čo nás raz dávno vyplašilo a našu paranoju, že to má na svedomí JM.
Ja chcem. Ten pocit. Ako nám vtedy bolo dobre a bezstarostne. Hrôza, aká som len odporne sentimentálna. Ale nepomôžem si. Prečo do čerta stále revem???
