O pochybovaní...

ľu-ľu-ľu-ľu-ľúúúbim
?
ľúbim?

ľúbim

ozaj??
ľúbim
ľúbim
ľúúúúbim

nudne tisíckrát opakované to isté
ale mne je to stále málo
ľúbim (?)

ľúbim!

no a čo

aj paranoje sa už občas zbavujem...
nezbavujem... len ma menej trápi
...občas viac

aj tak ľúbim

čert to ber

toto všetko
ten hlavový chaos
bez kontextu

aj o tom to je

stále ľúbim
fanatizmus jeden pobabraný!

takže 7 mesiacov je málo na vyliečenie
koľko ešte?

a dá sa vôbec vyliečiť?

moja dlhá odmlka znamená len tesno v hlave
výbuch myšlienok v denníku

všetky nepublikovateľné

mlčať je lepšie
hlavový chaos

dokedy ešte??

páči sa mi ľúbiť
občas

niekedy to však nenávidím

zaslúži si to?

čert to ber...
Zaslúži... nezaslúži...

ľúbim

Bezmocnosť...

Prečo si človek až na cudzom nešťastí uvedomí, že jeho vlastné trápenie v tomto ponímaní vlastne nestojí za reč?

Nedokázala som ju psychicky podporiť.
Plačem, lebo som samu seba v tomto sklamala.

Iba som ju tuho a dlho objímala a dúfala, že sa mi to len zdá a že to predsa len nie je pravda. Posplietala som chaotické písmenká do pár viet, ktoré si už ani nepamätám.
Bezmocnosť. Nič nie je horšieho ako bezmocnosť. Túžba pomôcť kamarátke, odobrať jej z trápenia a pritom vedieť, že je to prd platné. Jej bolesť zmierniť nemôžem, aj keď po tom veľmi túžim.
Neviem sa vcítiť do jej kože. Snažím sa, ale viem, že kým to neprežijem na vlastnej koži, nedokážem precítiť ani desatinku toho všetkého. Smrť sa môjmu okoliu a najbližším zatiaľ tolerantne vyhýbala.
Nemám rada, keď neviem nájsť správne slová.

Keď som ju nechala vo svojom trápení dúfajúc, že aspoň trocha spánku na ňu príde, odišla som k sebe. A tam som sa zosypala. Len čo som osamela, iracionálne som sa zosypala. Emócií bolo na mňa za poslednú dobu až príliš a slzy si to rinuli samé, bez opýtania.
Musela som nechať vyplaviť všetky slzy už dávno utlačované a zbierajúce sa kdesi v hlbokom podvedomí.

Keby sa dalo odľahčiť jej to bremeno bolesti, hneď by som prebrala časť na seba, ale to nejde..

A nič nie je horšie, ako vedomie, že v tomto nedokážem pomôcť.

Stojím...

Som v kýbli. City roztrhané na drobné kúsky, už ich ani pozliepať neviem.

Opäť raz mám deň s aprílovým počasím v duši. Chvíľu si zúfam, chvíľu som zas radostná, môžem sa vyhovoriť na krámy, ale viem, že to nie je len tým.

Bývalý sa dnes vrátil do mesta. A ja som ho v slabej chvíľke poprosila, nech dôjde, nech ma objíme... sakra... týram samu seba...

A robota stále stojí. Koledujem si o vyhadzov zo školy. Už ani klamať nevládzem, všetkým na okolí tvrdím, že mám hotové toľko a toľko, a že sa mi darí... čo koho do toho, že sa mi v skutočnosti nedarí vôbec? A rodičov zas nechcem trápiť, tak ich klamem tiež. Vlastne neklamem, iba sa vyhýbam určitej stránke pravdy... kto by už len pochopil, že mi city do takej miery blokujú rozum, že ozaj nedokážem pracovať? A už sa mi nahromadilo súrnych povinností neúrekom... strácam v tom prehľad.

Takéto stavy som ešte nezažila. Viem, že som v kýbli, ale aj tak nič nerobím. Len sedím a pozerám do blba. A čas zázračne uteká 10 násobne rýchlejšie, než obvykle. Asi sa toho nahromadilo už príliš. To je ako s tým, keď človek zostane paralyzovane stáť uprostred cesty, keď sa naňho vyrúti auto, namiesto toho, aby utekal ďalej. Tak aj ja teraz takto stojím a neviem sa hnúť.

Príležitosti...

Moje zásoby lásky a pokoja sa míňajú, už sú pomaly na dne. Musím hlboko tápať ruku, kým ešte na nejaké naďabím. Tie zásoby, ktoré som si narobila doma cez Vianoce. Nikdy som si vianočné sviatky neužívala tak, ako tento rok. Po ťažkých mesiacoch zložitého rozchodu, po mnohých dňoch osamelosti a po obdobiach stále častejšieho zúfalstva z toho, že mi ani školské povinnosti nevychádzajú, som sa ponáhľala domov rýchlosťou svetla.

Na pár dní vypnúť myseľ, vyhodiť odtiaľ všetky starosti, ale hlavne v prítomnosti mojich blízkych a rodiny nemať kedy premýšľať nad ním... do ktorého som sa tak nezmyselne zamilovala.

Ukradla som si jeden filmový výrok, (Le Fabuleux destin d'Amélie Poulain) ktorý sa presne hodí na moju situáciu: „Príležitosti sú ako Tour de France - dlho na ne čakáte a keď sa dočkáte, sú hneď preč. V ten pravý čas musíte po nich bez rozmýšľania skočiť.“

Zvláštne, pripomínala som si ho ešte pred štartom, keď som mala všetky príležitosti pred sebou... ozaj stačilo len skočiť. Nezvládla som to však, asi som príliš dlho rozmýšľala... alebo mi len on nedal šancu... alebo som len nechcela veriť, že to „hneď preč“ bude ozaj tak rýchlo hneď preč... veľmi rýchlo...

Nemá už zmysel premýšľať nad doplneniami slovka „keby...“

Jeho priateľské objatia si uchovávam v pamäti ako tie najdrahšie poklady. Práve tie mi pomáhajú renovovať naštrbené nádeje a pripravovať sa na ďalšiu Tour de France, ktorá sa bude konať až o niekoľko mesiacov...

Nádeje...

Nechala som sa skrotiť. Spočiatku nevedome, potom už iba vedome. Ktosi však zrejme netuší o svojej zodpovednosti za mňa. A tak pociťujem len clivotu. Vravela som, že som plachá...

Vytváram si náhradné nádeje, tie pôvodné sa minuli...

Necitlivosť...

Čo s ľuďmi, ktorí ani nevedia, že deptajú? Že sa posmievajú tej vlastnosti, ktorú na sebe človek zmeniť nemôže, lebo by zmenil svoju prirodzenosť? Už som sa to párkrát pokúšala. Nejde to. Nedá sa zmeniť nasilu. A ona sa stále bude posmievať mojej výrečnosti. Áno – veľa a rada rozprávam, občas tak rýchlo, že ma ľudia nestačia vnímať. Nemôžem za to, neviem to inak. Od detstva som taká. Dokážem sa iba zháčiť, keď sa mi vysmejú, ale potom som už ozaj ticho. Už nemuknem, pretože ma to niekde vnútri bolí..

A ako sa rokmi pozorujem, stáva sa zo mňa zatíchnutý samotár, ktorý sa bojí otvoriť ústa, lebo.. koho by to predsa zaujímalo...

Nechutenstvo ...

Som hladná ale zároveň mi nechutí jesť. Nikdy som neverila, že sa dá schudnúť z nešťastnej lásky. Tak teda dá, môžem to potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Sama sebe sa čudujem, poznám sa, aký som maniak na sladkosti a ako schrúmem s radosťou všetko, čo sa mi dostane pod ruky. Nehovoriac o veľkostiach porcií. Vždy som zvládla drevorubačské porcie. A teraz? V reštike mám problém zvládnuť celý chod, čo mi dajú na tanier. Niekedy som z toho bola ešte hladná.

Už sa takto týram dobré dva mesiace.
Nerobím to schválne, psychika si to robí za mňa, či chcem, alebo nie. Začínam sa strácať, všetko oblečenie na mne visí ako také vrece.
Netvrdím, že som sa spočiatku netešila tomuto jedinému pozitívu zaláskovania. Áno, jasala som od radosti, pretože schudnúť mi bolo treba tak či tak. Teraz som však v koncoch. Telu chýba energia, vitamíny, živiny. Nejedávam takmer nič. Prečo? Jednoducho mi nechutí. Nemyslím na jedlo, zabúdam naň a aj keď si spomeniem, tak to tlačím do seba ako za trest a žalúdok pritom protestuje.
Netuším, čo sa to so mnou deje. Ešte som to nezažila a priznám sa, že nenormálne túžim po tom, aby sa mi vrátila chuť do jedla.

Stravujem sa nijak. Ani sa to stravovaním nazvať nedá. Dnes som napríklad zjedla za celý deň len jednu makovú buchtu, miniperník, jednu kocku tmavej čokolády a dve malé gumené cukríkové srandy. To je všetko. Až sa desím. Toto už nie je normálne a keď sa čoskoro nespamätám, budem mať na krku PPP. Pritom by ma nikdy v živote nenapadlo, že sa toto môže stať práve mne. Najväčšiemu jedákovi na svete.

Ešte že idú tie vianoce. To je prvý krát, čo sa teším z množstva jedla, ktoré ma čaká, dúfam, že sa čo to nalepí a znova sa dostanem do normálu. Že sa tá chuť jednoducho vráti...

Nejde to...

Mám chuť sa vyplakať, ale už ani to mi nejde. Som v úplnom stave zúfalstva. Asi som všetko posrala. Všetko. Nič nebude tak ako by som chcela. Najhoršie je však to, že už ani netuším, čo chcem. Neviem myslieť do budúcna. Chcem len obyčajné ľudské teplo, dobro a prítulnosť. Aspoň na teraz, na túto chvíľu. Trošku praobyčajnej lásky. Pre mňa. Len trošička lásky. Ja už to nezvládam. Áno, priznávam, som slabá, potrebujem oporu, a už ani nemám síl sa za to hanbiť. Nikdy zo mňa nebude typická feministka, ktorá sa snaží prebiť životom osamote s pomocou vlastných síl. Potrebujem muža. Pevného, silného, zodpovedného. Ja to asi inak neviem.
Nikdy som nemyslela, že na mňa samota takto doľahne.
Chcela som rozchod? Chcela. Tak, čo sa sťažujem?

Nič nie je tak ružové...

Nič, ale fakt vôbec nič nie je tak ružové, ako sa mi spočiatku zdalo. Ach :-((

Som hotová na cvokhaus.

Kamarátstvo s tým, ktorý ma už 6 rokov ľúbi je v prdeli. Práve preto. Chalan sa zbláznil. Po tom, čo som sa rozišla s partnerom mu zašibáva. Myslí si, že má teraz šancu a je hluchý voči všetkým slovám ktoré k nemu posielam a v ktorých ho presviedčam, že ozaj, ale ozaj tú šancu nemá. Je plný sebaľútosti.

Mám ho veľmi rada ale aj otravnosť môže nadobudnúť takú hodnotu, že to vyústi v averziu voči celej jeho osobe.

Môj, teraz už ex, sa mi zas po troch týždňoch zverí, že to až tak dobre nezvláda a že mu chýbam. Brnká mi na city, ale zatiaľ statočne odolávam. Stačí si predstaviť všetko to, čo ma pri ňom privádzalo do zúfalstva a hneď mi je lepšie. Musím si dať pozor, aby som sa neuchýlila k niečomu, čo by som neskôr ľutovala. Obaja. Veď aj mňa kvári samota... ale nie, takto nie... vytrvám.

Mám na krku dvoch chlapov, ktorí by sa na mňa vrhli, keby sa dalo. A ja čo? Ja myslím len a len na toho tretieho, ktorý o mojom fanatizme z jeho osoby ani len netuší. No paráda. Pekne som dopadla. Príbeh ako z nejakého trápneho puberťáckeho časáku. No fuj.

Tým väčšie fuj, že sa to týka práve mňa. Omnoho radšej by som si to teraz čítala ako nestranný pozorovateľ. Ale nie, to musí byť práve MOJE vnútro, čo je takto rozorvané..

Ja neskutočne milujem. Už takmer dva mesiace bez toho, aby tá intenzita aspoň trocha zoslabla. Fanaticky, úplne nezdravo, zbesilo. Maximálne nerozumne. Dosiaľ som takto fanaticky zaľúbená nikdy nebola, ale ak toto má byť to skutočné zaľúbenie, o ktorom sa píšu všetky romány, tak ďakujem, neprosím... Zbavte ma toho niekto. Pomooc. A čo najrýchlejšie.

Rozchod...

...mám ho za sebou. Nechápem samu seba, nechápem že to prebehlo hladko a bez jedinej slzy. Že sme si toľko krásneho povedali. Že aj napriek rozchodu stále zostávame v kontakte. Že sme si to obaja načasovali tak, aby sme to zvládli. Aby to nikoho z nás nezranilo. A aby bol každý na to akurátne pripravený.

Mám teraz neuveriteľnú ľahkosť v duši..

Prišla som o partnera, o neskutočné hádky a nezmyselné privlastňovanie. Zrušili sme to, ničilo to oboch. Padol nám obom balvan zo srdca. A ako v ňom uvoľnil miesto, našli sme tam krásne priateľstvo, ktoré sa krčilo a schovávalo celú tu dobu.

Hej, viem, znie to ako trápne klišé, však? Sama neverím a žasnem. Takýto nádherný rozchod... netušila som, že môže vôbec existovať...

Tak úžasne a ľahko mi už dávno nebolo.