Bezmocnosť...

Prečo si človek až na cudzom nešťastí uvedomí, že jeho vlastné trápenie v tomto ponímaní vlastne nestojí za reč?

Nedokázala som ju psychicky podporiť.
Plačem, lebo som samu seba v tomto sklamala.

Iba som ju tuho a dlho objímala a dúfala, že sa mi to len zdá a že to predsa len nie je pravda. Posplietala som chaotické písmenká do pár viet, ktoré si už ani nepamätám.
Bezmocnosť. Nič nie je horšieho ako bezmocnosť. Túžba pomôcť kamarátke, odobrať jej z trápenia a pritom vedieť, že je to prd platné. Jej bolesť zmierniť nemôžem, aj keď po tom veľmi túžim.
Neviem sa vcítiť do jej kože. Snažím sa, ale viem, že kým to neprežijem na vlastnej koži, nedokážem precítiť ani desatinku toho všetkého. Smrť sa môjmu okoliu a najbližším zatiaľ tolerantne vyhýbala.
Nemám rada, keď neviem nájsť správne slová.

Keď som ju nechala vo svojom trápení dúfajúc, že aspoň trocha spánku na ňu príde, odišla som k sebe. A tam som sa zosypala. Len čo som osamela, iracionálne som sa zosypala. Emócií bolo na mňa za poslednú dobu až príliš a slzy si to rinuli samé, bez opýtania.
Musela som nechať vyplaviť všetky slzy už dávno utlačované a zbierajúce sa kdesi v hlbokom podvedomí.

Keby sa dalo odľahčiť jej to bremeno bolesti, hneď by som prebrala časť na seba, ale to nejde..

A nič nie je horšie, ako vedomie, že v tomto nedokážem pomôcť.