O pochybovaní...

ľu-ľu-ľu-ľu-ľúúúbim
?
ľúbim?

ľúbim

ozaj??
ľúbim
ľúbim
ľúúúúbim

nudne tisíckrát opakované to isté
ale mne je to stále málo
ľúbim (?)

ľúbim!

no a čo

aj paranoje sa už občas zbavujem...
nezbavujem... len ma menej trápi
...občas viac

aj tak ľúbim

čert to ber

toto všetko
ten hlavový chaos
bez kontextu

aj o tom to je

stále ľúbim
fanatizmus jeden pobabraný!

takže 7 mesiacov je málo na vyliečenie
koľko ešte?

a dá sa vôbec vyliečiť?

moja dlhá odmlka znamená len tesno v hlave
výbuch myšlienok v denníku

všetky nepublikovateľné

mlčať je lepšie
hlavový chaos

dokedy ešte??

páči sa mi ľúbiť
občas

niekedy to však nenávidím

zaslúži si to?

čert to ber...
Zaslúži... nezaslúži...

ľúbim

Bezmocnosť...

Prečo si človek až na cudzom nešťastí uvedomí, že jeho vlastné trápenie v tomto ponímaní vlastne nestojí za reč?

Nedokázala som ju psychicky podporiť.
Plačem, lebo som samu seba v tomto sklamala.

Iba som ju tuho a dlho objímala a dúfala, že sa mi to len zdá a že to predsa len nie je pravda. Posplietala som chaotické písmenká do pár viet, ktoré si už ani nepamätám.
Bezmocnosť. Nič nie je horšieho ako bezmocnosť. Túžba pomôcť kamarátke, odobrať jej z trápenia a pritom vedieť, že je to prd platné. Jej bolesť zmierniť nemôžem, aj keď po tom veľmi túžim.
Neviem sa vcítiť do jej kože. Snažím sa, ale viem, že kým to neprežijem na vlastnej koži, nedokážem precítiť ani desatinku toho všetkého. Smrť sa môjmu okoliu a najbližším zatiaľ tolerantne vyhýbala.
Nemám rada, keď neviem nájsť správne slová.

Keď som ju nechala vo svojom trápení dúfajúc, že aspoň trocha spánku na ňu príde, odišla som k sebe. A tam som sa zosypala. Len čo som osamela, iracionálne som sa zosypala. Emócií bolo na mňa za poslednú dobu až príliš a slzy si to rinuli samé, bez opýtania.
Musela som nechať vyplaviť všetky slzy už dávno utlačované a zbierajúce sa kdesi v hlbokom podvedomí.

Keby sa dalo odľahčiť jej to bremeno bolesti, hneď by som prebrala časť na seba, ale to nejde..

A nič nie je horšie, ako vedomie, že v tomto nedokážem pomôcť.

Stojím...

Som v kýbli. City roztrhané na drobné kúsky, už ich ani pozliepať neviem.

Opäť raz mám deň s aprílovým počasím v duši. Chvíľu si zúfam, chvíľu som zas radostná, môžem sa vyhovoriť na krámy, ale viem, že to nie je len tým.

Bývalý sa dnes vrátil do mesta. A ja som ho v slabej chvíľke poprosila, nech dôjde, nech ma objíme... sakra... týram samu seba...

A robota stále stojí. Koledujem si o vyhadzov zo školy. Už ani klamať nevládzem, všetkým na okolí tvrdím, že mám hotové toľko a toľko, a že sa mi darí... čo koho do toho, že sa mi v skutočnosti nedarí vôbec? A rodičov zas nechcem trápiť, tak ich klamem tiež. Vlastne neklamem, iba sa vyhýbam určitej stránke pravdy... kto by už len pochopil, že mi city do takej miery blokujú rozum, že ozaj nedokážem pracovať? A už sa mi nahromadilo súrnych povinností neúrekom... strácam v tom prehľad.

Takéto stavy som ešte nezažila. Viem, že som v kýbli, ale aj tak nič nerobím. Len sedím a pozerám do blba. A čas zázračne uteká 10 násobne rýchlejšie, než obvykle. Asi sa toho nahromadilo už príliš. To je ako s tým, keď človek zostane paralyzovane stáť uprostred cesty, keď sa naňho vyrúti auto, namiesto toho, aby utekal ďalej. Tak aj ja teraz takto stojím a neviem sa hnúť.

Príležitosti...

Moje zásoby lásky a pokoja sa míňajú, už sú pomaly na dne. Musím hlboko tápať ruku, kým ešte na nejaké naďabím. Tie zásoby, ktoré som si narobila doma cez Vianoce. Nikdy som si vianočné sviatky neužívala tak, ako tento rok. Po ťažkých mesiacoch zložitého rozchodu, po mnohých dňoch osamelosti a po obdobiach stále častejšieho zúfalstva z toho, že mi ani školské povinnosti nevychádzajú, som sa ponáhľala domov rýchlosťou svetla.

Na pár dní vypnúť myseľ, vyhodiť odtiaľ všetky starosti, ale hlavne v prítomnosti mojich blízkych a rodiny nemať kedy premýšľať nad ním... do ktorého som sa tak nezmyselne zamilovala.

Ukradla som si jeden filmový výrok, (Le Fabuleux destin d'Amélie Poulain) ktorý sa presne hodí na moju situáciu: „Príležitosti sú ako Tour de France - dlho na ne čakáte a keď sa dočkáte, sú hneď preč. V ten pravý čas musíte po nich bez rozmýšľania skočiť.“

Zvláštne, pripomínala som si ho ešte pred štartom, keď som mala všetky príležitosti pred sebou... ozaj stačilo len skočiť. Nezvládla som to však, asi som príliš dlho rozmýšľala... alebo mi len on nedal šancu... alebo som len nechcela veriť, že to „hneď preč“ bude ozaj tak rýchlo hneď preč... veľmi rýchlo...

Nemá už zmysel premýšľať nad doplneniami slovka „keby...“

Jeho priateľské objatia si uchovávam v pamäti ako tie najdrahšie poklady. Práve tie mi pomáhajú renovovať naštrbené nádeje a pripravovať sa na ďalšiu Tour de France, ktorá sa bude konať až o niekoľko mesiacov...

Nádeje...

Nechala som sa skrotiť. Spočiatku nevedome, potom už iba vedome. Ktosi však zrejme netuší o svojej zodpovednosti za mňa. A tak pociťujem len clivotu. Vravela som, že som plachá...

Vytváram si náhradné nádeje, tie pôvodné sa minuli...