Peklo

Vonku 35 stupňov v tieni. Nedýchateľné. Dá sa len prežívať ale nie žiť. Sedieť a kúpať sa vo vlastnom pote, bez pohybu, ktorý by zaťažil organizmus ešte viac.

Zaujímavé, koľko ľudí miluje to peklo. Dobrovoľne sa ťahajú von a líhajú na deky. Škvariť, škvariť, škvariť... Čľapkajú sa v špinavej rieke, ktorej tretina objemu je už dávno v ovzduší. Aj prebrodiť sa dá.

Leto. Mám rada leto. Toto však nie je leto. Moje leto ale iní nenávidia. Nie je dosť teplo, nedá sa škvariť. Ja zas nenávidím to ich leto. Horúce peklo.

Navrhujem zriadiť päť ročných období. Piate Peklo a Leto mi nechajte. Leto teplé, slnečné, s chladnými ránami a vlažnými večarmi. už dlho také nebolo.

Chcem.

Rozlietala sa mi radosť...

Som tak plná emócií, že určite nezaspím. Cítim sa, akoby som mala explodovať. A pocity nie a nie poukladať v hlave, zatriediť do správnych šuplíkov a hlavne – nechať vychladnúť.
Chodím hore dole po izbe ako besný pes, a premýšľam o mnohých veciach naraz, čo má účinok žiadny, neviem sa sústrediť ani na jedno. Preskakujem z jedného na druhé.

Cítim sa ako znovuzrodená. Neviem, či som naozaj tak stará ako sa cítim, ale po dnešnom stretnutí som si dušičku oblažila, po stretnutí s niekoľkými Ľuďmi to bola náplasť na moje osamotenie v nezvyčajnom koníčku. Nezvyčajnom z pohľadu ľudí, pri ktorých žijem deň čo deň a ktorí sa mi snažia infikovať do mysle pocit mojej nenormálnosti.
Je to impulz k tomu, aby som sa zamyslela nad tým, s akými ľuďmi žijem, alebo sú to len euforické pocity, ktoré si vyhradzujú právo trošku vo mne požiť a potom nenávratne uletieť preč?
Stále sa bojím nových vecí, nových zážitkov, čomu napomáha jedna agresívna, dobre utajená myšlienka v hĺbke duše a velí – nerob, nechoď, môžeš byť sklamaná, nevieš, čo ťa tam čaká, ustúp, radšej zotrvaj vo svojej istote rutiny. Nestojí však za to ten risk? A aj všetka nepríjemná nervozita predtým? Za ten úžasný blažený, či aký pocit?

Strach. Vždy ho mám. Zo všetkého nového.
Dnes sa mi podarilo ten strach premôcť. A stálo to za to.

Zima je ružová

Všetko robím naruby. V lete snívam o zime, v zime zas naopak.
Ach. Asi sa mi nikto ničím nezavďačí. ani len to počasie.

Ružové hrmenie počuť málokedy. Vie to len zima. V noci, v tme, v snehovej búrke. Poslednú zimu sa mi to podarilo v decembri. Hoc to mal na svedomí hlavobôľ, ktorý ma prebral z blúznivých snov. Bolo pol štvrtej ráno a na chodbe stále zneli hlasy študentov (živo diskutujúce o "strastiach" života).

Vyliezla som bosá na stôl a otvorila okná dokorán. Na internátoch je vždy zbytočne horúco. Kúria viac, než je milé. Paradoxy - bolesť hlavy a teplo ma vyhnali z postele. Také bežné, obyčajné nepohodlnosti. Aby som mohla stáť na parapete a celou svojou výškou zmestiac sa do okna, mohla pozerať do ružovej krajiny. Možno by nejaký fyzik vedel objasniť, prečo je občas obloha pri snežnej búrke ružová. Výlučne v noci. Ja si vždy pritom spomeniem na moju Ank. Ona ma na to upozornila prvá.

A tak som sa zahľadela a zaspomínala na mnohé veci, čo sa už nikdy nezopakujú. Ank mi neschádzala z mysle. Občas zahrmelo. Tak snehovo. Padal sneh a mňa mrazilo. Čím viac zimomriavok, tým mi bolo príjemnejšie. Odohrávalo sa mi v mysli jedno dèja´vu za druhým, za tretím... Milujem tie kratučké stotinky sekúnd, kedy mi prebleskne mysľou jeden príjemný pocit za druhým... Prestála by som celú noc pri okne. Únava sa po však napodiv dostavila.

Keď som ľahla do perín, zaspala som ako bábo. Po bolesti hlavy ani stopy.

Ráno už snehu nebolo.

V novom lese

Je čistý a číry ako v jeseni po daždi.
A možno len idem z jedného lesa do druhého, navlas podobného, len o tom ešte nemám zdanie.

Občas mám pocit, že "nevedieť" je najlepší dar, čo môžem dostať.

Vitajte na mojom vŕšku, v mojom brlohu. Som veľmi plachá, rýchlo sa dávam na útek. Nečakaných návštev sa bojím, tí so železnou trpezlivosťou však vedia, že raz aj ja skrotnem.
Neplašte ma, viem sa za to odvďačiť.

ja - svišť vrchovský (lat. marmota marmota)